Tri otázky pre: STANISLAVA HÁBERA, spisovateľa a básnika

EVA SISKOVÁ

Nebude to zo dňa na deň

Sú tajomstvá, ktoré môžeme spoznať, ak máme dostatočne slobodné srdce,“ píše sa v románe Kričiace kamene (Ikar, 2017). Jeho autor Stanislav Háber (1966) ho má slobodné po celý čas, čo ho poznám, už keď začal pracovať ako 21-ročný v Slovenskej televízii, kde sme boli kolegovia. Stanislav Háber – bývalý vojenský pilot, publicista, novinár, moderátor, hovorca a najmä básnik a spisovateľ, ktorý má na svojom konte už 35 knižných titulov. O to ľahšie sa mi s ním robil rozhovor, nakoľko sme ladili na spoločnej vlne. Ako ty vnímaš súčasný stav pandémie v rámci nášho zoskupenia a sveta ?

Pomôžem si citátom zo Starého zákona, kniha Kazateľ: Nič nové pod slnkom.

Nie je to monštruózny podvod tých, ktorí chcú zmeniť ekonomický systém a nahradiť ho novým ?

Svet sa neustále mení. Demokracia je postavená na slobode jedinca a obmedzovaní vplyvu štátu. Totalitné systémy sú na také výzvy zrejme inak pripravené. Do roku 1989 sme mali JSBVO – Jednotný systém brannej výchovy obyvateľstva. Ľudia nemohli cestovať, na druhej strane sme boli sebestační vo výrobe potravín, čo dnes nie sme. Jednotlivé ekonomické systémy môžeme porovnávať donekonečna. Problém je nájsť taký, ktorý bude chápať solidaritu úspešných s menej úspešnými prirodzene. Nebude takú solidaritu vydávať za niečo výnimočné a stavať jej falošné slávobrány. Začne chápať, že každý máme rovnaké miesto pod slnkom a rovnako každý môžeme o neho rovnako prísť. Nákaza, vírus, či ak chceš, smrť si nevyberá, či je niekto bohatý alebo chudobný.

Ľudskou chybou je nepoučiteľnosť z minulosti a aktuálna nepripravenosť.

V minulosti po každej pandémii prišiel hladomor. A ten hrozí aj nám. Aj celkom inteligentní ľudia sa dnes pýtajú idiotskú otázku, čo ľudia urobia, až pandémia skončí? Prečo je idiotská? Navodzuje falošnú predstavu, že raz sa ráno zobudíme a v správach nám oznámia, že pandémia skončila. S vysokou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote sa nikdy nič podobné nestane. Stačí sa pozrieť do histórie na iné pandémie.

Nikdy po nich neprišiel deň, kedy vyšlo ráno slnko a ľudia vedeli, že už choroba, ktorá im naháňala strach, zbalila svoje saky – paky a pobrala sa do histórie. Pandémia nie je vojna, že zrazu si znepriatelené strany povedia, my sme vyhrali – vy ste prehrali, podpíšeme teda prímerie za nejakých podmienok. Žiaden mier od jedného dátumu pri pandémii nehrozí. Čo je však viac ako isté, po každej pandémii sa zmenili normy spoločenského správania – to sú tie podmienky, ako pri podpise prímeria vo vojne, ktoré musíme podpísať, nech sú akokoľvek ťažké.

Dnes v čase pandémie musíme prísť na to, aké normy máme zmeniť ?

Presne tak, a najmä, ako ich zmeniť, aby sme sa pandémie nemuseli báť; a aké nám dáva ona podmienky, aby sme vedeli, s čím máme súhlasiť? Odpovede očakávame od spoločenských elít. Ľudia ich chcú najmä od politických, ale mali by sme ich chcieť skôr z radov odborných. Najhoršia odpoveď na obhajobu idiotskej otázky, čo prvé urobíte, až pandémia skončí je taká, ktorá túto otázku obhajuje. Vraj dáva ľuďom nádej. Nedáva. Klame.

Ľudia sa v čase ohrozenia radi prikláňajú k nezmyselným predstavám. A najnezmyselnejšou predstavou je tá, že raz pandémia skončí. Môže sa znížiť jej intenzita, najoptimistickejšia predstava hovorí, že sa zníži na takú malú úroveň, až nebude predstavovať hromadné ohrozenie. NEBUDE TO ZO DŇA NA DEŇ a nebude to v jeden deň, čo je isté.

Strach je cena, ktorou platíme ? Nie je privysoká ?

Musíme byť múdri, veď sme na smrť vystrašení. Ak nás niečo história naučila, nuž to, že na chvíľu musíme súhlasiť s praktikami v štáte, aké sme poznali len za totality. Je to už síce viac ako 30 rokov, čo sme sa jej zbavili, ale bez zvýšenej disciplíny každého jednotlivca trebárs vyvolanej aj strachom, sa tak ľahko ohrozenia nezbavíme.

To hovoríš ty, ktorému sv. Otec František poslal z Vatikánu osobný list s požehnaním za tvoj knižný titul Kristus (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2013), že Boh má v tvojej tvorbe veľkú reklamu ?

To nie sú paradoxy, ale poznanie. Za totality, ktorá potláčala kruto veriacich, bolo možno viac vnútornej slobody a viery ako za terajšej doby konzumu, keď sme zviazaní hriešnymi ponukami hmoty.

Author: admin