Tri otázky pre: spisovateľku a prekladateľku HANU KOŠKOVÚ

Každý z nás má pomyselné schody, preskočiť sa nedajú!

Významná spisovateľka a prekladateľka HANA KOŠKOVÁ sa môže sa pochváliť veľkým množstvom kníh, ktoré doteraz vytvorila. Taktiež môže hovoriť aj o čitateľskom úspechu. Ako sama hovorí, „Písanie je pre mňa dýchanie a pokoj nuda. Preto mám rada objavnosť.“ Ponúkam niekoľko zaujímavých postrehov z rozhovoru, ktorý sme spolu viedli.

Nikto ma nenaučil strácaniu, len straty. Keď si sa zamyslela nad spôsobom života aký žijeme, čo z toho vyplynulo pre teba ?

Naša existencia sa skladá z nachádzania a strácania. Keby nebolo nachádzania a následného objavovania, ešte stále by sme žili v stredoveku. Všetko je v nás, v ľuďoch, založené na vibrácii energií. A tie sú navzájom prepojené. Od  ich výmeny je odvodené nachádzanie aj strácanie. Môj verš, ktorý je i súčasťou  tvojej otázky súvisí s osobnou stratou. Ak nás nečakane opustí najbližší človek, len ťažko sa s tým vyrovnávame. Preto i verše básne boli takou “výpravou” do vlastného vnútra.

V živote často narazíme na ľadové kryhy, objavujeme nové dimenzie, ale aj slnečnejšie obdobia. Všetko musí odznieť. Ak nie sme ľahostajní voči okoliu a vidíme ho nezastretým pohľadom začneme prehodnocovať. Niekto pri strate sa už po krátkom období dokáže vyrovnať, zmieriť. Zabudnúť. Nanešťastie nepatrím k tým. Každý z nás má pomyselné schody. Nimi vystupujeme a zostupujeme do seba. Nedajú sa preskočiť. Nedá sa im vyhnúť.

Aj horolezci si musia vytvoriť v skalnej stene stupne, aby mohli vyjsť na vrchol Podľa mňa je každá strata novou skúsenosťou. Ak sa so smrťou najbližšieho človeka chceme vyrovnať, potrebujeme vlastnú skalnú stenu. Aby sme po výstupe videli všetko v širších súvislostiach A pouvažovali o svete okolo nás. Veľakrát mi zíde na um veta: Čas všetko mení, i časy. Tak sa i zlé, môže stať opäť dobrým.

Poetka, spisovateľka, prekladateľka. Akými očami  vnímaš realitu,
ktorá nám nastavuje svoje zrkadlo ? Čo v nej v vidíš  okrem práce
zdravotníkov a  tých, ktorí sa starajú o chod nášho dneška ?

Spisovateľ je len človek. Jeden z mnohých. Do daru však dostal cit pre vnímavosť, ktorá vedie jeho myšlienkové pochody k tomu, aby vo svojich literárnych snaženiach mohol reprodukovať to, čo je v ňom otvorené, nové a zaujme aj ostatných. Aj on má vlastné problémy a nikto nevie, čo robí v čase svojej samoty. Aké zrkadlo si nastavuje. Súčasťou tvojej otázky je aj to, ako vidím súčasnú realitu, keď svet zmenila a mení pandémia. Umierajú ľudia. Množí sa smútok a strach.

Zdravotníci sú predvojom na ktorý sa spoliehame v tomto čase. Sama som pracovala dlho ako zdravotná sestra. Stretávala som sa s nevyliečiteľne chorými ľuďmi, so smrťou, no aj s poďakovaním uzdravených. Môj otec mi rozprával o španielskej chrípke. V čase I. svetovej vojny. Ako vojak rakúsko- uhorskej armády pracoval v Taliansku v sanitnom nasadení. Príbehy , o ktorých som sa dozvedala od neho, boli pre mňa neskutočné. Dnes sa všetko toto opakuje. Neskutočné sa stáva skutočnosťou. Skutočnosťou, ktorá preveruje charaktery. Je to obdobie obetavosti, disciplíny a spolupatričnosti.

Svet, ktorý žijeme sa zrazu zmestí do štyroch stien. Aký bude deň
po
?

Aj medzi štyrmi stenami sa dá existovať. Vďaka fantázii. Mnohé osobnosti strávili určitú časť života medzi štyrmi stenami /stačí nazrieť do histórie/. My sme v izolácii len niekoľko týždňov. Aj to nie v úplnom odlúčení od vonkajška. Máme k dispozícii knihy, ktoré sme ešte nečítali a čakali nás odložené v poličkách. Máme hudbu, masmédiá, telefón a vlastné myšlienky. Často aj tvorivé. Pred niekoľkými dňami som sa pozerala na oblohu. Nechýbal mi zvuk lietadiel, ani odletové čiary.

Za celý čas v záhrade som nezbadala nič, čoby ma rušilo. Bola som obklopená liečivým tichom.. Nehučali autá, nepreletelo ani jedno lietadlo. Smog v mestách ustúpil. Civilizácia nám ubrala mnoho z prirodzených vecí. Na jednej strane nám umožňuje pohodlný život a na druhej mnohé zničila a ničí. Aké dni prídu po pandémii coronavírusu ? Nie som prognostik. No ľudstvo si možno uvedomí rozdiely “pred” a “potom”. Uvedomí si negatíva a opäť siahne po duchovnosti. No, možno som až priveľká optimistka.

Zhovárala sa: EVA SISKOVÁ

Author: admin