Tri otázky pre: JUDr., Mgr. TOMÁŠA MICHALÍKA, PhD.,

Múdrych učí minulosť, a tých druhých ani budúcnosť ?

Právnik a archeológ JUDr. Mgr. Tomáš Michalík, PhD. v jednej osobe, má skúsenosti z centrálnej štátnej správy v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva (Pamiatkový úrad SR 2007-2009, Ministerstvo kultúry SR 2009-2013). V rokoch 2009 až 2012 bol zástupcom Slovenskej republiky v European Heritage Legal Forum.

Epidémie sa vyskytovali aj v dávnej minulosti. Prvý prípad je zo 6. storočia. Môžete nám o ňom niečo povedať ?

Áno, pandémie rozhodne nie sú moderným „výdobytkom“. Už v 6. storočí máme pomerne hodnoverné správy o tzv. Justiniánskom more, ktorý sa z Afriky rozšíril až do Byzancie. V hlavnom meste Byzancie – Konštantínopole – naň mala zomrieť až tretina obyvateľov. Táto morová vlna bola pomenovaná podľa cisára Justiniána I. (vládol medzi rokmi 527 a 565).

Smrtiace ochorenia postihovali už našich predkov. Najhoršia morová epidémia bola v Trenčíne pred vyše 310 rokmi. Čo o nej môžete povedať ?

Archívne pramene nám pomerne farbisto zachytávajú udalosti v Trenčíne v prvej dekáde 18. storočia. Trenčín bol v období medzi rokmi 1704 a 1708 obliehaný povstaleckými vojakmi Františka II. Rákociho (Rákóczi). Príšerné hygienické podmienky a hlad, ktorý bol dôsledkom neustálych rabovačiek raz povstalcov a inokedy cisárskych vojsk boli príčinami viacerých morových rán.

Následkom moru a obliehania mal Trenčín v roku 1710 iba 1071 obyvateľov. Na Trenčianskom hrade bol dokonca zriadený núdzový morový cintorín, kde pochovávali zomrelých vojakov hradnej posádky. Ich jednoduché drevené truhly boli zasypávané vápnom, ktoré slúžilo ako dezinfekčný prostriedok. Kostrový materiál z tohto cintorína je v súčasnosti na analýze v Prahe, kde ho skúmajú špecialisti z Národného múzea a Univerzity Karlovej; verím, že v krátkom čase sa dočkáme publikácie výsledkov výskumu. Napriek postaveniu morového stĺpu v centre mestav roku 1712, mor a iné epidémie sa Trenčínu nevyhli ani neskôr.

Na jednej strane počúvame úsmevné príhody ako sa vyhnúť pandémii tej našej a na strane druhej nás prekvapuje dobrá organizácia štátneho aparátu v prvej polovici 19.storočia. Dnes by sme to nazývali krízový štáb. Povedzte niečo o samotnej organizácii, o tom, ako fungovali župní lekári ?

Áno, už v prvej polovici 19. storočia mali lekári silné slovo v rozhodovacích procesoch, konkrétne v súvislosti s pandémiou cholery. Župní lekári boli prostredníctvom žúp inštruovaní o centrálnych nariadeniach, vznikali proticholerové komisie, župy mali povinnosť informovať sa navzájom o prijatých opatreniach a výsledkoch. Dokonca bol obmedzovaný pohyb nielen chorých, ale aj zdravých, v prípade potreby aj násilím. Skrátka, nedávne „drakonické“ opatrenia nie sú nič nové pod slnkom.

Ako ste vy prežívali ľudsky i pracovne toto pandemické obdobie ?

Tesne pred vypuknutím pandémie sa nám narodilo tretie dieťa – dcérka Zuzka, takže o zábavu sme mali s manželkou postarané. Ako sa vraví – každá kríza je zároveň príležitosťou na niečo nové. Rozpísal som knižku o Trenčianskom hrade v období medzi rokmi 1918 a 1945, dokončil som niektoré znalecké posudky a odborné príspevky, avšak venoval som sa hlavne rodine a aspoň sčasti sa mi podarilo dohnať spánkový deficit. Pre staršie dve deti – Danka aj Hanku – som miestami bol pánom učiteľom, najväčší úspech mali naše poldňové návštevy lesa s malými potôčikmi či hradov a hradísk, kde som im rozprával o tom, ako to vyzeralo pred stovkami alebo tisíckami rokov.

Zhovárala sa: EVA SISKOVÁ

Author: admin