Slobodný výber nemocnice je už len ilúzia

PhDr. et Mgr. IVAN BIELIK, PhD., MPH, MHA

Nie je to až tak dávno, keď občanom Slovenskej republiky bývalý minister zdravotníctva Rudolf Zajac vysvetľoval, že jeho pripravovaná reforma zdravotníctva zredukuje nadmerný počet nemocníc a že zdravotníctvo začne až vtedy dobre fungovať, keď aj niektorí lekári budú nezamestnaní. Odcitujme preto niekoľko viet, ktoré roku 2003 povedal v rozhovore pre časopis TREND:

Veľkým nemocniciam sme povedali, že musia znížiť náklady. A to iba tak, že začnú diferencovať platy, že nadbytočných budú prepúšťať. To je nepríjemné. No pokiaľ neuvidíme to, čo je v Európe obvyklé – nezamestnaného lekára – dovtedy vieme, že niečo je, ako povedal Hamlet, zhnité v štáte Dánskom. Netúžim po nezamestnaných lekároch, ale je to istý motivačný prvok hľadať si miesto v systéme a správať sa slušne“. ( – )“Poskytovateľov máme prebytok, preto si to môžeme dovoliť“.

Zdravotníctvo dnes

Posuňme sa v čase o 17 rokov dopredu a zastavme sa v roku 2020. Čo nám napokon priniesla sľubovaná reforma? V akom stave, po jej zavedení, je dnes zdravotníctvo ? Máme aj dnes naozaj toľko doktorov, že ich môžeme prepúšťať len preto, aby sa začali správať povedzme slušne ?! Nikto sa nezamyslel ani len nad tým, že „nemocničný“ lekár za svoj život odslúži služby, ktoré po spočítaní predstavujú viac ako päť rokov z jeho života?! Vlastne, že jeho odchod do dôchodku by sa mal automaticky znížiť o tento čas strávený v nemocnici pri pacientovi ? Zatiaľ, žiaľ, nikto. Aj preto, keďže máme po voľbách, budeme sledovať, či dokáže nové vedenie ministerstva riešiť postavenie lekára čo najkompetentnejšie. A nielen lekára, ale aj jeho pacienta. Nie represiou, ale len a len obrovskou motiváciou.

Každá takáto represia, najmä voči elite národa, totiž vždy skončila obrovským nezdarom. Veď si len pripomeňme hádzanie bielych plášťov niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami roku 2006 v nemocničnej sále v Ružinove, keď až plačúcej zdravotnej sestričke, ktorá hovorila o svojej čistej mzde, v rukách držiac svoju výplatnú „pásku“, ako aj o tom, že je rozvedená a má vážne finančné problémy, povedal vtedajší premiér Dzurinda, že on dostal o platových pomeroch v zdravotníctve úplne iné informácie, čím ju vlastne nepriamo označil za klamárku. Po tomto sa sála zdvihla, pred pódiom sa nakopili odhodené plášte a prítomní lekári, zdravotné sestry sálu mlčky opustili.

Pacient sa môže pohybovať len vo vytýčenom území

Dnes je situácia taká napätá, že nemocnice by zamestnali trebárs, bez urážky, či ironického posmešku, aj lekára z Bangladéša, ak by prejavil záujem u nás pracovať. A taktiež sme nikdy nepočuli informáciu, žeby nezamestnaných, čiže vyhodených nemeckých alebo anglických lekárov, nahrádzali slovenskí, či ukrajinskí. No a zdravotné sestry, ich nedostatok, radšej už ani nespomínajme. Bolo by to až v polohe akejsi neprijateľnej tautológie. Ale toto nie je ústrednou témou článku, no veľmi s ňou súvisí. Lebo nedostatok lekárov, presnejšie, až dramaticky akútny, totiž prinútilo ministerstvo zdravotníctva (rok 2017) vypracovať plán spádových nemocníc, ktoré zo zákona musia pacientovi, ktorý býva v určenom spádovom území, poskytnúť zdravotnú starostlivosť a nesmú ho neprijať z dôvodov vyčerpaných kapacitných limitov o ktorých hovorí aj predmetný zákon.

V niečom predsa len exminister R. Zajac nadviazal aj na zákon bývalého ministra zdravotníctva Tibora Šagáta 273/1994 Z. z. – Zákon o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní, v ktorom bola explicitne definovaná slobodná voľba lekára, ako aj slobodná voľba zdravotníckeho zariadenia. Vtedy sa k tomuto kroku pristúpilo preto, aby práve pacient rozhodol, v ktorej čakárni bude radšej dlhšie sedieť a byť ošetrený lekárom ktorému dôveruje, a ktorá naopak, bude zívať prázdnotou, pokiaľ samotný lekár nepochopí, že chyba bude asi niekde v ňom.

Slobodnú voľbu preniesol aj minister Zajac do svojej legislatívy v Zákone č. 576/2004 Z. z. – Zákon o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý v paragrafe 11, v odstavci 6 (Práva a povinnosti osôb pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti) ustanovuje, že: Každý má právo na výber poskytovateľa. Toto právo sa nevzťahuje na osobu, ktorá je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone detencie, žiadateľa o azyl.

Zachráň sa kto môžeš…

Súčasná situácia ? Nemocnice nezvládajú nápor pacientov, a tak sa tie prirodzene bránia a v neakútnych prípadoch odmietajú vyšetriť chorých, ktorí bývajú inde, čiže mimo vytýčenej spádovej oblasti.  Argument odmietnutia takzvanej „spádovosti“ by pritom nemali, resp. nesmeli používať. To znamená, že adresa, teda bydlisko občana, nemôže byť dôvodom na odmietnutie starostlivosti.

Zákon na druhej strane stanovuje, že nemocnica nemusí pacienta prijať, ak by sa prekročilo únosné pracovné zaťaženie, alebo jeho prijatiu bránia prevádzkové dôvody, personálne zabezpečenie, alebo technické a vecné vybavenie zdravotníckeho zariadenia. V paragrafe však nie je ani slovo o tom, že by nemocnica mohla “triediť” pacientov podľa adresy. Čiže, ešte raz, bydlisko na odmietnutie starostlivosti nemôže byť dôvodom. Už sme spomínali aj to, že začína stúpať počet pacientov, ktorí sa skôr snažia dostať do štátnych nemocníc, keďže súkromným postupne prestali dôverovať. Prečo asi ?

Súkromné či štátne ?

Pre objektívnosť treba tiež povedať, že odmietanie, hoci má protiprávny charakter, má niekedy aj vecne odborný dôvod. Ide o zjavné plytvanie liečiť pacienta s „banálnou“, teda menej závažnou chorobou vo fakultnej nemocnici, alebo v národnom ústave, ktorých kapacity, špecializovaný personál a nákladné vybavenie, by mali slúžiť predovšetkým veľmi zložitým prípadom, ktorých z roka na rok pribúda. Ale opäť pripomeňme, že to nebol nikto iný, ako Rudolf Zajac, ktorý zorganizoval rozpad trojúrovňového systému nemocníc, aj s logickou nadväznosťou zdravotnej starostlivosti.

Výsledok tohto rozhodnutia už sledujem ako v zlom filmovom scenári: Rady čakajúcich pacientov pred poliklinikami, čakacie listiny na operácie, a v tomto chaose už len málokomu napadne aj to, že ak si za niečo platí, má aj právo si vybrať. Situácia je už taká napätá, že ľudia reagujú systémom: „Zachráň sa kto môžeš“! Veď práve s náporom pacientov zo širokého okolia sa najviac stretávajú najmä veľké nemocnice, alebo špitály v krajských mestách. Situáciu ešte umocňuje, čiže nepríjemne komplikuje aj narastajúci problém nedostatku personálu, ktorý núti niektoré menšie nemocnice uzatvárať vytipované oddelenia. A pacienti nielen cítia, ale už aj vedia, že im skutočne ide o život.

Budeme sledovať,či naozajbude prvoradou úlohou nového vedenia okamžite riešiť spomínané problémy prijatím takých legislatívnych opatrení, ktoré pod najprísnejšou kontrolou budú „monitorovať“ každé euro investované do zdravotníctva. Aby peniaze išli za pacientom, k lekárovi, k zdravotnému personálu, ale nie od nich, niekde ďaleko, preďaleko na zahraničný účet v niektorom daňovom raji.

Vraj hlúpy štátny monopol

A čo povedať úplne na záver ? Mladí, nadšení neoliberálni budovatelia slovenského zdravotníctva, živiaci sa vymýšľaním grafov, percent, komparáciami jednej hlúposti s druhou, ktorí však hlboko siahajú do rozpočtu štátu, lebo sú vraj nepostrádateľní, preto musia byť aj dobre zaplatení, sa už pripravovali prevziať moc. A. Kiskovi, so svojou stranou Za ľudí, robila zdravotnícky program Penta. Keďže biznis sa musí točiť a všetko vraj vyrieši všemocná ruka trhu, môžeme počítať s tým, že nový minister, ktorý vyšiel z prostredia Penty, veľmi rád podporí liberalizáciu zdravotníctva, čiže jeho úplné sprivatizovanie. Nedá sa preto ešte raz nespomenúť aj SaS, v ktorej R. Zajac pôsobí ako poradca pre zdravotníctvo. Bude toOĽaNO a SaS, ktoré, ako sa vraví, budú držať kľúče od miešačky a umožnia dokončiť to, čo R, Zajac začal.Nedá sa preto zabudnúť ani na jeho myšlienku, veľmi nebezpečnú, ktorú kedysi formuloval presne takto:

Ak bude produkt zaujímavý, budú pribúdať súkromné zdravotné poisťovne a budú preberať klientov tým štátnym. Nakoniec štátne nebudú mať ani jedného poistenca a s veľkou slávou ich zrušíme. To sa stane v prípade, keď dobre nastavíme rozsah a predmet poistenia. V konkurencii súkromných dravcov nemá štátna akciovka šancu. Najkrajšia chvíľa môjho života bude, keď pôjde takáto štátna a.s. do likvidácie bez jediného poistenca“. ( – )

“Sila Penty v dnešnom zdravotníctve je výsledok silno regulovaného, ale trhového systému, ktorý sme urobili. Ale je zdeformovaný. Štát je v obrovskom konflikte záujmov, v takom, že oproti tomu je aj Babiš v poriadku. Štát poskytuje zdravotné poistenie cez svoju akciovú spoločnosť, poskytuje najdrahšiu zdravotnú starostlivosť cez svoje nemocnice. Bolo by to v poriadku, ak by to bolo v čestnej hospodárskej súťaži. Ale štát si pre seba píše aj zákony. My sme to postavili ako prísne regulovaný trh”.

Deformovaný trh je nebezpečnejší ako hlúpy štátny monopol.

Priatelia, postrehli ste to zašifrované klamstvo? Vraj štát si píše aj zákony? Veď len prednedávnom sa exminister R. Zajac v Zdravotníckych novinách Smerákom fanafarónsky vysmieval (v tomto prípade však viac ako oprávnene), že v zdravotníctve neprijali nijaký zákon, že žijú len z toho, čo on pripravil. Ale to je už na ďalšiu, úplne inú analýzu.

Na záver preto už len jediná otázka na zamyslenie: Nemal by byť práve pacient tým „rozhodcom“, ktorý urobí rebríček úspešnosti, čiže kvality zdravotníckeho zariadenia lepšie a pravdivejšie, ako by to za neho urobili úradníci s povestnými glotovými rukávmi?! Samozrejme, že mal. Je však smutným konštatovaním, že vraj sociálna strana SMER, ktorá mala vyše 12 rokov na to, aby zdravotníctvo dostala do dobrej kondície, ho topila sériou káuz, akoby jej vyhovoval stav, ktorého „stvoriteľom“ bol neoliberálny politik. A on sa im od srdca smeje rovno do ksichtu…

Share:

Author: admin