Rozhovor pre HS s Romanom Michelkom, podpredsedom strany Vlasť, politológom, spisovateľom a vydavateľom

zdroj: hlavnespravy.sk, Roman Michelko

HS: Roky ste pôsobili ako politológ, publicista a znalec domácej politickej scény. Čo Vás primälo k tomu, aby ste vstúpil priamo do politiky?

R.M:  Ako ste spomenuli, verejným priestorom som sa naozaj zaoberal veľmi dlhodobo a systematicky, no a po rokoch naakumulovaných znalostí a vedomosti prišla, verím,  reálna šanca ich naplniť.   Strana Vlasť  je mi hodnotovo a programovo najbližšia. Je hodnotovo jasne konzervatívna, ale  má aj silný sociálny program. Zároveň som v tomto subjekte mal možnosť byť zásadným spolutvorcom ekonomickej, sociálnej a mediálnej časti programu, takže vznikla ideálna kombinácia okolností. Za týchto podmienok by som musel poprieť všetko, čo som dosiaľ hlásal, ak by som pred takouto výzvou cúvol.

HS: Vo svojich vystúpeniach však stále komentujete aj politiku. Akoby sa Vám celkom  nepodarilo prekročiť tu hranicu medzi politológom a politikom. Niekoho to vyrušuje, máte aj vy takúto spätnú väzbu od voličov?

R.M: Uvedomujem si to, ale ja som jednoznačne vyšiel s farbou von. Dal som vyhlásenie, že vstupujem do politiky a netvrdím, že som neutrálny politológ. Ale je pravdou, že pri vystúpeniach na verejnosti  majú moje prejavy akoby dve časti. V prvej  sa zväčša venujem všeobecnej politickej situácii a v druhej  programu a riešeniam, ktoré ponúka strana Vlasť. To isté je v prípade môjho youtube kanálu Veci Verejné. 

Pokračujem v pravidelných zhodnoteniach týždňa, ale mám aj sériu špeciálov, ktoré sú venované straníckemu programu alebo náhlym politickým aktualitám. No a čo sa týka toho, či je vôbec prínosom,  ak politológ vstúpi do politiky, myslím, že je to profesia, ktorá je na to priam najideálnejšia / myslím, že toto prepojenie priam ideálne. Poznám do hĺbky, ako funguje systém, ako sa prijímajú rozhodnutia, viem, aké je to prostredie. Nevstupujem teda do neznámeho prostredia. Nehovorím  tým však, že ma už nič nedokáže prekvapiť, či zaskočiť, ale som na to asi viac pripravenejší než niekto, kto sa politikou dlhodobo nezaoberal a je to preňho len snahou niečo si dokázať.

Mimochodom, ak už politológovia vstúpia do politiky, zväčša  sú úspešní, je o nich počuť a majú perspektívu. V politike pôsobia bývalý  politológ Martin Klus či Ľuboš Blaha, v Čechách je dokonca Petr Fiala  predsedom ODS. Nebudem hodnotiť ich názory a vnímanie  verejnosťou, ale ani jeden z nich  nezapadol, nie sú to žiadne šedé myšky, je ich dobre vidieť a počuť a dosť zásadne ovplyvňujú politiku. Verím, že sa to podarí aj mne.

HS: Volebná kampaň pred týmito voľbami je veľmi ostrá, hovorí sa o prelomových voľbách. Vnímate to tiež tak?

RM: Ja túto kampaň vnímam ako vrcholne pokryteckú. Politickí marketéri vsadili na to, že kampaň postavia na  tanci na hroboch Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Problémom však bolo, že už v tom čase bola opozícia tak zdiskreditovaná, že iniciatívu prebrala akási skupinka Za slušné Slovensko. Ako sa neskôr ukázalo, réžia bola vždy z prezidentskom paláca. A vykľulo sa šidlo z vreca, keď sa hovorca tejto iniciatívy Juraj Šeliga stal podpredsedom Kiskovej strany Za ľudí! Každopádne, politickí marketeri začali rozohrávať hru, že na Slovensku je   skrz-naskrz skorumpované prostredie. Tomuto pohľadu veľmi napomohlo zverejnenie komunikácie z Kočnerovej Threemy. Tam sa skutočne ukázalo, že časť policajtov, prokurátorov, sudcov a politikov dlhé roky držalo ochrannú ruku nad takýmto indivíduom.

Na druhej strane média cudne mlčali o tom, že Marian Kočner nie je produktom posledných štyroch rokov, ale že tu fungoval ako pochybný lobista celých tridsať rokov. Svoje postavenie si budoval trvalo a systematicky a, takpovediac, napriek všetkými garnitúrami. Chvíľu boli médiá i opozičná rétorika nastavené na to, že oni sú tí dobrí a tí, čo dnes vládnu, sú, naopak, skrz-naskrz prerastení korupciou. Realita je pritom taká, že korupcia v rokoch 1998 – 2006 bola rádovo väčšia, než je dnes. Vtedy sa priam zločinne privatizovali strategické podniky a dôsledky tej doby pociťujeme dodnes. Nakoniec Gorila nastavila zrkadlo týmto praktikám. No a minimálne  stará  opozícia, teda SaS a OĽANO, to vedela a nijako ju to nevyrušovalo. Táto skutočnosť bola všeobecne známa, ale naplno to povedal Tom Nicholson, keď  v rozhovore pre denník SME jasne povedal, že on osobne dal prepis Gorily lídrom vtedy novej opozície Richardovi Sulíkovi a Igorovi Matovičovi. Tam sa naplno prejavil cynizmus dnešných bojovníkov proti korupcii.

Nevadilo im, že sú vo vláde s „gorilami“ – s Ivanom Miklošom, Mikulášom Dzurindom či Annou Bubeníkovou. Vedeli presne, ako funguje korupčný mechanizmus, súhlasili s menovaním hlavnej výkonnej páky korupcie Anny Bubeníkovej na post šéfky Fondu národného majetku (FNM). Stačilo, že sa za ňu zaručil Ivan Mikloš. Pozor, toto nie je veta z absurdnej hry, to je citát zo Sulíkovho blogu z roku 2012. Radičovej vláda totálne ignorovala akúkoľvek etiku. Bola postavená na cynickom kalkule,  stačilo, že presadili rovnú daň, zníženie daní pre najbohatších, to všetko prekrylo akúkoľvek  korupciu.  Nakoniec sa stali karikatúrou samých seba.

HS: To znamená, že nakoniec sa zmenila téma kampane.

RM: Áno, napriek svorke najatých presstitútov ich obraz čoby morálnych autorít bol čoraz viac spochybňovaný. Tak si našli nový objekt – Kotlebovci – Ľudovú stranu Naše Slovensko (ĽS NS)  a nové heslo – Zastavme fašistov! Pritom práve médiá a opozícia vytvorili ideálne prostredie pre  nárast ich preferencií. Na jednej strane tu bola akože krajne skorumpovaná opozícia, na strane druhej po čase už veľmi morálne  spochybnená  nová a stará opozícia.  Pre frustrovaného voliča tak vytvorili akoby jedinú stranu, ktorá na jednej strane neparticipuje na moci, a teda nemôže mať kauzy, na strane druhej nemá ani kauzy z minulosti, ani fatálne zlyhania jej lídrov, čo sa  nedá povedať o Michalovi Trubanovi a kauze 5g bieleho, o Andrejovi Kiskovi a jeho daňových a pozemkových podvodoch, o Miroslavovi Beblavom čoby „gorilím mláďaťom.

V tejto situácii potom  logicky Ľudová strana Naše Slovensko išla hore. Keď si to uvedomili, tak sa toho zľakli a začali tomu čeliť tým najhorším spôsobom – rozbíjaním ich  mítingov. Dlho som rozmýšľal, či sú naozaj tak hlúpi, alebo je ich cieľom posilniť ĽS NS na úkor Smeru, pretože silné ĽS NS im vyhovuje viac ako silný Smer.

HS: Kde sa v tejto politickej hre nachádza strana Vlasť?

RM: Strana Vlasť je nechceným dieťaťom pre všetkých. Nedá sa totiž ovládať, nestoja za ňou utajení sponzori, nie je teda vydierateľná. Bola založená na základe voličského dopytu, ktorý sa jasne ukázal už v prezidentských voľbách. Slovenskí voliči hľadali stranu, ktorá by bola garantom tradičných normálnych konzervatívnych  hodnôt, silne sociálna a autenticky protikorupčná. Tieto atribúty jednoznačne strana Vlasť spĺňa, ale jej vstup na scénu by značne skomplikoval mnoho pripravených scenárov. Aj preto od prvej chvíle čelí množstvu totálne vyfabulovaných a ľahko vyvrátiteľných pseudokáuz. Hlavne na sociálnych sieťach sa pokúšali oživiť x-krát vyvrátenú kauzu Baki Sadiki, keď videli, že to nepomáha, skúšali kauzu rehoľníka Cyrila Bystríka Janíka. Ale aj tá bola jasne vyvrátená, oslobodzujúci rozsudok okresného súdu s podpisom Štefana Harabina je zverejnený a nevyvrátiteľný. Skúšajú spochybňovať naše financovanie  a množstvo ďalších vecí. 

Takže hádzanie špiny je jedna stratégia a druhá je mediálne vytesnenie. Početnosť našich kandidátov v médiách sa okrem lídra strany limitne blíži nule. Ak aj vyjde nejaká informácie, je takmer vždy negatívna. Máme minimálnu šancu prezentovať program, musíme sa spoliehať len na osobný kontakt s voličmi, skrátka ani náhodou tu nefunguje „rovnosť zbraní“. Za takýchto okolností nemožno voľby považovať za férové, ale tak je nastavený systém a musíme urobiť všetko pre to, aby sme aj tieto handicapy prekonali.

HS: Aké riešenia ponúka strana Vlasť pre voličov? 

RM: V sérii programových videí sú veci pomenované podrobne, ale aspoň telegraficky. Vlasť garantuje hodnotovo  normálne Slovensko, bez Istambulského dohovoru, bez homosexuálnych partnerstiev, bez gender výchovy na školách,  bez nechutnej a nevkusnej propagácie homosexuálneho správania či životného štýlu. Zároveň budeme presadzovať hmotnú zodpovednosť politikov, proti politickým mimovládkam prijmeme zákon FARA, ktorý je v Maďarsku či Rusku. Čo prejde, neviem, ale aspoň sa všetci politici a všetky strany vyfarbia. No a, samozrejme, máme aj silný sociálny program. Podpora rodín za prvé dieťa sedem eur, za druhé pätnásťtisíc eur a za tretie  dvadsaťpäťtisíc eur, budeme pravidelne zvyšovať najnižšiu mzdu, zavedieme sektorové dane pre banky, technologické giganty a poisťovne, ale aj pre telekomunikačných operátorov, ak sa nezačnú správať s rešpektom k naším občanom.

Zavedieme masívnu a dostupnú bytovú výstavbu a množstvo ďalších prepracovaných vecí. Zrušíme diskrimináciu pri udeľovaní investičných stimulov s tým, že nie výška, ale kvalita investície bude rozhodovať o výške stimulu. V zdravotníctve  zakážeme zisk poisťovní, postavíme v každom krajskom meste novú nemocnicu a zrušíme doplatky na lieky  pre dôchodcov a deti. Je toho veľmi veľa, kto chce, môže si to nájsť. Podstatné je, že strana Vlasť je národná a sociálne orientovaná strana, ktorá naozaj myslí na obyčajných ľudí a jej cieľom je zabezpečiť slušný a dôstojný život pre všetkých, nielen pre horných desaťtisíc či horných 500 000 päťstotisíc.  

HS: Vráťme sa k najhorúcejším novinkám. V ostatných  dňoch zamiešali  predvolebnými kartami  videá, ktoré usvedčujú Andreja Kisku z veľmi neetického až kriminálneho konania.

RM: Rozborom týchto videí som sa venoval na svojom kanály Veci verejné, tak to nechcem dopodrobna opisovať, poviem len niekoľko poznámok. Po zverejnení troch videí je každému súdnemu človeka jasné, že Andrej Kiska  veľmi dobre vedel, že kupuje od bieleho koňa kradnutý pozemok.

V mafiánskych deväťdesiatych rokoch to asi pod Tatrami bolo bežné, a asi by mu to aj prešlo, ak by nešiel do politiky, ale on išiel. Absurdné je, že mu to prešlo. Teraz však, zdá sa, narazil. Dokonca až tak, že to nemôžu žehliť ani jemu naklonené médiá Denník N či aktuality.sk .  Ak ma v tejto kauze niečo prekvapilo, tak to nebola ani totálna absencia jeho sebareflexie, ale skôr krajne slaboduché zdôvodnenie. Prvé bolo, že za všetkým je Smer, čo, samozrejme, nič nehovorí o obsahu nahrávky. Druhé bolo krajne trápne a ľahko vyvrátiteľné tvrdenie, že nahrávka bola zostrihaná.  Už pár hodín po zverejnení Ľuboš Hrica jasne a nevyvrátiteľne  dokázal, že nič nebolo zostrihané. Kiskova vina tak bola úplne jasná a nevyvrátiteľná. Preto som s pobavením sledoval, ako z toho vykorčuľuje Veronika Remišová, kam až v mene svojej kariéry klesne, akú mieru trápnosti a smiešnosti dokáže na seba prevziať, len aby  poslúžila svojmu skorumpovanému lídrovi.

A skutočne, nečakal som  veľa, ale po tom, keď celý národ videl a počul nahrávku, povedať, že pán Andrej Kiska má dobré srdce, a preto nemienil podvodníka, rozumej bieleho koňa, ktorý ho údajne podviedol,  nedať na súd, tak takéto tvrdenie ma naozaj dostalo do kolien. V podstate ju však ľutujem. Až u Kisku sa dokonale prejavila jej falošnosť, oportunizmus,  schopnosť extrémneho hodnotového relativizmu a kariérizmu. Ak k týmto atribútom pridáme ešte  afektovanosť, tak sa z nej stáva poľutovania hodná obskúrna figúrka, ktorá stratila akúkoľvek vážnosť.

HS: Všimol som si, že okrem strany Vlasť  sa takmer nikto nepodujal, aby Andreja Kisku natvrdo/naplno demaskoval. Čím to je?

RM: Neviem, či je to nejaká tichá dohoda, alebo všetci na všetkých niečo majú a navzájom sa kryjú a na nás už vystrieľali všetky patróny, ktoré nakoniec aj tak boli slepé, ale sám sa to pýtam, no odpoveď neviem. Možno sa ju však dozvieme už tesne po voľbách.

HS: Môžu tieto kauzy zlomiť strane Za ľudí väz?

RM: Ak by boli voliči súdni a kritickí, tak áno, ale oni takí nie sú. Samozrejme, tejto strane to „pustí žilou“, na prvenstvo v pelotóne opozície môže Andrej Kiska nadobro zabudnúť. Maximálnym úspechom by bolo tretie miesto za OĽANO a PS/Spolu, ale možno ho predbehne  aj SME RODINA – Boris Kollár či KDH.  Určite by si Andrej Kiska zaslúžil, aby / keby stiahol svoju stranu pod päť percent, ale, bohužiaľ,  o súdnosti našich voličov nie som vždy presvedčený. Verejne však vyhlasujem, že ak sa tak stane a Kiskova strana nebude v parlamente, veľmi rád  a verejne sa ospravedlním, že som im neveril.

HS: Čo hrozí po týchto voľbách ? Aké možne scenáre môžeme čakať?

RM:  Politické veštenie je veľmi nevďačná disciplína, ale v zásade hrozí až ústavná väčšina agresívnej  progresívnej koalície. Symptómy tejto moci už dnes vidíme na každom kroku. Absurdné aktivistické rozhodnutia súdov, koniec slobody slova, prenasledovanie za názor, snaha o profesijnú či mediálnu likvidáciu  názorov ľudí, ktorí  si dovolia ten prepych, že si aj naďalej uchovajú normálne názory. Toto je dennou realitou už dnes. Čo bude nasledovať, ak  tieto sily naplno uchopia moc? Bude nasledovať legislatíva likvidujúca alternatívne názory, príjmu sa zákony proti fake news, no a, samozrejme, v rámci euro a natohujerstva tu môžeme veľmi skoro mať vojenské základne NATO,  postupne sa tu bude zavádzať juvenilná justícia, školy budú vystavené sústredenému tlaku gender ideológie  a nechce sa mi ani domýšľať, čo ešte nám hrozí.

HS: Existuje voči tomu nejaká stratégia?

RM: Existuje, musíme sa snažiť o to, aby neprepadol ani jeden hlas, ktorý by mohol toto šialenstvo zastaviť. Smer-SD a Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko to majú isté, tí v parlamente budú. Hrá sa však o tých osemnásť, dvadsať, možno až dvadsaťpäť mandátov, ktoré môžu, ale nemusia doniesť Vlasť a SNS.  Ak budú  voliči hrať na istotu, Smer a ĽS NS možno porastú o jeden a pol, dve percentá, spolu teda získajú maximálne štyri až päť mandátov, ale dvadsať tým stratia. To potom môže rezultovať až do ústavnej väčšiny, a tomu musíme za každú cenu zastaviť. Máme šancu aj na pat, ale voliči musia voliť nielen srdcom, ale aj rozumom a naopak. Musia voliť tak, aby všetky  relevantné subjekty prešli cez päťpercentnú hranicu. Ak sa to podarí, nebude to katastrofa, ak nie,  bude to veľmi zlé.

Share:

Author: admin