Kto sú to verejní zdravotníci?

EVA SISKOVÁ

Slovenská komora iných zdravotníckych pracovníkov vznikla v roku 1992. Historicky združovala a registrovala aj zdravotníckych pracovníkov vykonávajúcich svoje zdravotnícke povolanie na úradoch verejného zdravotníctva. So zmenou legislatívy približne od roku 2009 bola časť týchto zdravotníckych pracovníkov verejného zdravotníctva z neznámych dôvodov zákonodarcom presunutá do pôsobnosti komory medicínsko-technických pracovníkov. V Slovenskej komore iných zdravotníckych pracovníkov ostala časť zdravotníckych pracovníkov verejného zdravotníctva, najmä laboratórni diagnostici. Zotrvačnosťou v nej zostali aj iní špecialisti z oblasti verejného zdravotníctva. Sú to tí, ktorí už v nej boli pôvodne registrovaní a na základe novej legislatívy akoby nepatrili nikde inde (rozumej do pôsobnosti komory) aj napriek tomu, že mnohí vykonávajú totožné, resp. podobné činnosti na úradoch verejného zdravotníctva.

Sú to absolventi vysokoškolského štúdia v študijnom odbore verejné zdravotníctvo, ktorý v súvislosti s rozvojom verejného zdravotníctva nedávno vznikol. Verejné zdravotníctvo a jeho pracovníci v posledných rokoch ostali roztrieštení do troch i viacerých komôr, čo neprispieva ku koordinácií pri riešení akútnych problémov tohto zdravotníckeho piliera. Slovenská komora iných zdravotníckych pracovníkov má s reguláciou tohto povolania dlhoročnú historickú skúsenosť. Preto sme požiadali o rozhovor prezidentku RNDr. Moniku Trechovú, MPH.

Ako vnímate aktuálnu situáciu v personálnom, finančnom a inom zabezpečení kvality laboratórnych analýz z hľadiska ochrany zdravia?

Laboratórne vyšetrenie biologického materiálu človekainformuje o prebiehajúcich procesoch v ľudskom organizme a ich zmenách. Či ide o zmeny fyziologické alebo patologické.Laboratórne vyšetrenie je dnes dôležitou súčasťou prevencie, stanovenia diagnózy, ale aj monitorovania liečby. Dnešné technické vybavenie umožňuje stanovovať veľké množstvo tzv. “analytov“ resp. biologických parametrov telových tekutín, buniek a tkanív s rôznou výpovednou hodnotou vo vzťahu k medicínskej efektivite. Celý proces laboratórneho vyšetrenia má tri fázy, ktorých kvalita významným spôsobom vplýva na spoľahlivosť laboratórneho výsledku. Rozdeľujeme ho na preanalytickú časť (fázu), analytickúfázu a postanalytickú fázu. Už niekoľko desaťročí sa odborníci na laboratórnu diagnostiku venujú kvalite laboratórneho vyšetrenia a validite laboratórneho výsledku. Rôznymi spôsobmi sa snažia o zabezpečenie čo najväčšej spoľahlivosti a bezpečnosti výsledkov v celom procese vyšetrenia. Analytická časť tohto procesu je z hľadiska kvality a spoľahlivosti pomerne dobre zabezpečená modernými metódami, sofistikovanou technikou a technológiou i vysokou profesionalitou špecialistov v laboratórnej diagnostike.

Problematickou z hľadiska kvality a spoľahlivosti laboratórneho výsledku je práve preanalytická časť laboratórneho vyšetrenia. Podceňovanie jej významu v procese stanovenia diagnózy, či monitorovania liečby pacienta vedie k pochybnostiam a často vyvoláva otázniky, či neliečime laboratórny výsledok a nie pacienta… Podceňovaním kvality preanalytickej časti laboratórneho procesu plytváme prostriedkami zdravotného poistenia. Do akej miery, je otázne. Preanalytická časť sa významne podieľa na spoľahlivosti laboratórneho výsledku a v celom procese zabezpečenia kvality laboratórneho procesu predstavuje tento podiel viac ako 50%. Faktory, ktoré podstatne ovplyvňujú preanalytickú fázu a teda relevantnosť získaného výsledku sú: 1. príprava pacienta na odber podľa biologických vlastností a vplyvov vybraného parametru na analýzu, 2. transport materiálu, 3.spracovanie materiálu, 4. skladovanie.

Vo finančnom vyjadrení z celkových nákladov vynaložených spoločnosťou na zdravotnú starostlivosť predstavujú laboratórne analýzy nemalú čiastku. So stúpajúcimi nákladmi na zdravotnú starostlivosť stúpajú aj náklady na laboratórne vyšetrenia. Spoločnosť dlhodobo neunesie tento rast a je potrebné hľadať všetky rezervy. Preto je priam povinnosťou odborníkov, zdravotníckych pracovníkov ale najmä predstaviteľov štátu, aby nebagatelizovali varovné hlasy odborníkov, ktorí poukazujú na naliehavosť riešenia aj tohto problému. Sme toho názoru, že bez aktívnej spolupráce, bez integrovaného prístupu a multidisciplinárnej zodpovednosti nie je možné tento problém spoľahlivo riešiť.

Jedným z navrhovaných riešení je zaviesť pravidlá, určiťzodpovednosť a vytvoriť podmienky na kontrolu kvality preanalytickej fázy a to aj legislatívne zabezpečiť.. Kontrolu a metodické riadeniekvality preanalytickej fázy by sme, možno odvážne, chceli zveriť odborníkom na laboratórnu diagnostiku a ochranu zdravia, čo by možno mohla byť nová kompetencia, či úlohaúradov verejného zdravotníctva. Budú na to vytvorené podmienky zo strany kompetentných? To je otázka, na ktorú by malo odpovedať ministerstvo zdravotníctva.

Ako je zabezpečená prevencia výskytu epidémií a pandémií chronických neinfekčných ochorení prostredníctvom úradov verejného zdravotníctva, prípadne v spolupráci s poskytovateľmi primárnej i špecializovanej zdravotnej starostlivosti?

Človek, ktorý úprimne a zo srdca venoval celý svoj profesionálny život zmierneniu dopadov ochorenia, zlepšeniu zdravia a tým aj zvýšeniu kvality života ľudí, ktorých z rôznych príčin zasiahli práve chronické neinfekčné ochorenia, nemôže nevidieť a zľahčovať problémy, ktoré súvisia s  alarmujúcim výskytom epidémií, ba pandémií chronických neinfekčných ochorení. Záleží mi na tom, aby sme tu a teraz hľadali riešenia a nezatvárali oči nad týmto problémom. Zdá sa, akoby sme si to síce uvedomovali, ale nerobíme dostatočne účinné kroky, ktoré by nás posunuli k lepším ukazovateľom zdravia a skutočne viditeľným zmenám.

Nestačí len prevencia v zmysle lekárskych prehliadok. Primárna prevencia realizovaná spravidla všeobecnými lekármi, či sekundárna a terciárna prevencia realizovaná predovšetkým špecialistami sú málo koordinované. Ich spolupráca s úradmi verejného zdravotníctva je často minimálna.Pre zvýšenie účinnosti a efektívnosti celého procesu spájaného s prevenciou a znižovanímvýskytu a celkového počtu týchto epidémií musia byť zainteresované ďalšie inštitúcie a musia vytvárať spoločné multidisciplinárne a multiprofesionálne tímy. Ich aktivity musia byť vzájomne koordinované a integrované. V mnohých vyspelých ekonomikách si tento problém už dostatočne uvedomujú a snažia sa spájať, integrovať práve primárnu zdravotnú starostlivosť s podporou zdravia, ktorá je v kompetencii verejného zdravotníctva.

Prevencia dostáva formu, ktorá má tiež svoje stupne. Tieto jej stupne majú veľký a vzájomne rovnocenný význam.

Primárna starostlivosť je aj podľa Svetovej zdravotníckej organizácie(WHO) definovaná oveľa širšie ako sme zvyknutí tento pojem definovať u nás. Práve definícia WHO nám dáva možnosti posunúť niektoré kompetencie v oblasti prevencie a podpory zdravia na ďalšie zdravotnícke povolania, ktoré sú na mnohé činnosti v tejto oblasti veľmi dobre pripravení. Vytvára sa tým priestor pre nové uplatnenie sestier, verejných zdravotníkov, fyzioterapeutov, nutričných terapeutov, psychológov,liečebných pedagógov, logopédov, zdravotníckych asistentov, laboratórnych diagnostikov a iných.

Bez zainteresovania samospráv, regiónov, miest a obcí sa tento problém nepodarí ani zmierniť, nie to ešte vyriešiť. Regióny, obce a mestá mali by byť dôležitou súčasťou integrovaných systémov. Mali by vytvárať podmienky pre realizáciu programov podpory zdravia a úzko spolupracovať so zdravotníckymi profesionálmi v oblasti prevencie i podpory zdravia v integrovaných multiprofesionálnych tímoch aj so zapojením pracovníkov územných samospráv. SamosprávyVÚC, miest a obcí by si mali uvedomiť, že zdravotnícke služby sú rovnako ako iné služby nevyhnutné pre zlepšenie kvality života ich obyvateľov. Mali by si uvedomiť, že aj oni sú, hoci nepriamo, zodpovední za zdravie obyvateľstva a svojimi rozhodnutiami ho ovplyvňujú. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že ak by sme položili komukoľvek otázku, čo si v živote cení najviac, určite by odpovedal „zdravie“. Potrebu prevziať zodpovednosť za vlastné zdravie si však málokto uvedomuje a uskutočňuje. Aktívna starostlivosť o vlastné zdravie a ochrana vlastného zdravia pred škodlivými vplyvmi vonkajšieho prostredia (rodinné, pracovné, spoločenské a iné) ale aj vnútorného prostredia (napríklad postoje, traumatické zážitky prejavujúce sa v spracovanej resp. nespracovanej fáze ako ochorenia)si totiž vyžaduje určitú námahu a na to dnešní ľudia už nie sú pripravení.

Čoraz viac si vážime vlastné pohodlie alebo sa vyhovárame na nedostatok času.

Neuvedomujeme si, koľko času, energie, ba aj finančných prostriedkov budeme musieť venovať svojmu zdraviu, ak si v prípade choroby budeme chcieť udržať aspoň minimálnu kvalitu života. Je na mieste začať zdôrazňovať na všetkých úrovniach spoločenského života, že nielen verbálne uznanie zdravia ako najvyššej hodnoty je dôležité, ale že starostlivosť o vlastné zdraviea vytvorenie podmienok pre občanov, aby sa mohli o svoje zdravie čo najúčinnejšie starať, je nevyhnutné zaradiť do všetkých denných činností človeka. A to je,myslímsi,nová výzva aj pre nás zdravotníkov.

Zaznamenali sme trend, že pracovníci úradov verejného zdravotníctva sú viac vnímaní a štylizovaní do úlohy štátnych úradníkov. Je podľa vášho názoru dôležité, aby boli aj zdravotníckymi pracovníkmi?

Zdravie, ako najvyššia hodnota života sa nedá zameniť ani porovnať s inou hodnotou, službou či tovarom. Urobiť z tých, ktorí majú chrániť, podporovať a rozvíjať zdravie občanov, len štátnych úradníkov je prinajmenšom nezodpovedné a tiež je to nepochopenie významu verejného zdravotníctva ako dôležitého piliera zdravotníckeho systému v oblasti prevencie v podobe ochrany a podpory zdravia. Problémy zdravotníctva, ktoré sa nám nedarí ani po toľkých rokoch tzv. reformy zdravotníctva z roku 2004 riešiť, spočívajú z veľkej časti aj v nepochopení toho, že tak ako poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ktorej desaťročia venujeme nadštandardnú pozornosť, energiu a čas, je dôležité výrazne viac venovať pozornosť aj verejnému zdravotníctvu – ochrane, podpore a rozvoju zdravia a to nielen z koncepčného a strategického hľadiska aj z pohľadu dofinancovania a spoločenského docenenia tohto významného piliera zdravotníckeho systému.

Ak chceme zmeniť postavenie Slovenska v rebríčku ukazovateľov zdravia, zabezpečiť ochranu zdravia našim občanom, podporovať a rozvíjať zdravie obyvateľstva, nemôžeme všetky činnosti nevyhnutné pre zabezpečenie tejto úlohy zveriť nezdravotníckym pracovníkom.

Ak by sme si zobrali napr. kontrolu a monitorovanie výskytu nozokomiálnych nákaz v konkrétnom zdravotníckom zariadení, ten , kto by mal túto kontrolu vykonávať musí poznať nielen proces poskytovania zdravotnej starostlivosti, ale má mať aj možnosť nahliadať do zdravotnej dokumentácie, záznamov o dodržiavaní hygienicko-epidemiologického režimu zariadenia, ale aj do záznamov nakladania v tomto zmysle s postihnutým pacientom. Neviem si predstaviť a ani by sme si nemali predstavovať, je to skrátka odborné neakceptovateľné, že by tieto činnosti vykonával nezdravotnícky pracovník. Ten, kto vykonáva túto kontrolu fyzicky, vytvára podklad potom na vydanie úradného záznamu a príslušného úradného rozhodnutia. Podobnú administratívnu činnosť predsa vykonáva každý zdravotnícky pracovník aj pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a jeho zdravotnícke povolanie nespochybňujeme.

Verejné zdravotníctvo poskytované ako ochrana, podpora a rozvoj zdravia má nesmierny význam v zdravotníckom systéme a špekulácie o tom, či zamestnanci týchto úradov sú v tejto činnosti zdravotnícki alebo nie, sú podľa mňa nezodpovedné a už dlhodobo paralyzujú akékoľvek snahy o zdôraznenie významu a spoločenského docenenia tohto pilierazdravotníctva.

Považujete za dôležité do ochrany a podpory zdravia zainteresovať aj VÚC a obce a ak áno, ako?

Naznačila som to už v odpovedi na predchádzajúce otázky, že zdravie, starostlivosť o zdravie, podpora a ochrana zdravia nie je len vecou zdravotníkov. Bez zainteresovania samospráv a ostatných rezortov nie je možné dosiahnuť kvalitatívne vyššiu úroveň starostlivosti o zdravie a tým aj zlepšiť ukazovatele zdravia našich ľudí. VÚC a ich kompetencie v oblasti zdravia a zdravotníctva sú momentálne zamerané viac menej na úradnícke činnosti v oblasti vydávania povolení na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Niektoré z nich sú aj vlastníkmi zdravotníckych zariadení, iné svoje zdravotnícke zariadenia dlhodobo prenajali. V oblasti ochrany, podpory a rozvoja zdravia sa zväčša vôbec neangažujú. Tým nechcem povedať, že nemajú záujem aj o túto oblasť. Je na škodu veci, že im zákonodarca neumožnil rozvíjať kompetencie aj v tejto oblasti. V podobnej situácii sú aj mestá a obce. Majú však kompetencie vytvárať strategické dokumenty, o ktoré sa v určitom období opierajú aj ich aktivity. Predovšetkým sú to tzv. Programy hospodárskeho a sociálneho rozvoja VÚC, či obce. Ak si pozriete tieto programy jednotlivých VÚC, zistíte, že máloktorá VÚC má rozvinutý program aj v oblasti zabezpečenia zdravia a zdravotníckych služieb vrátane podpory zdravia. Ak aj niečo majú, je to zväčša len okrajové. Možno je to chybou aj nás zdravotníkov a odborov zdravotníctva, najmä lekárov VÚC, že neiniciujú v tejto oblasti zmeny.

Author: admin