Karol Lovaš: „Neprestaňme byť nadšencami !“

EVA SISKOVÁ

Otvorený rozhovor s bývalým úspešným novinárom, reportérom, dnes katolíckym kňazom, bratom Šavolom o pandémii a jej dôsledkoch na naše životy.

Taliansky kňaz Alberto Debbi má 44 rokov a pôsobí vo farnosti v severotalianskom meste Correggio. Predtým, ako sa rozhodol slúžiť ľuďom ako lekár duší, pôsobil ako pľúcny lekár v nemocnici v neďalekom Sassuole. Ako lekár v minulosti pracoval aj arcibiskup Paríža Michel Aupetit. I on sa prihlásil do dobrovoľníckej služby chorým. Zároveň riaditeľom parížskych nemocníc napísal, že dáva k dispozícii 55 mladých kňazov, ktorí sú pripravení stáť pri lôžkach chorých a umierajúcich, aby im poskytli svoju podporu a vyslúžili potrebné sviatosti.

Prečo u nás nepočuť Božie slovo  mimo nedeľných omší, prípadne osobné návštevy jednotlivých nemocníc, kde sú chorí na koronavírus ? Kde sú farári, kňazi, mníšky a iní cirkevní pracovníci ? Ľudia potrebujú ich náčuvy, počuť slovo Božie, dodať nádej, keď klesajú na duchu… 

V prvom rade, ak chceme byť pravdiví, nemôžeme sa porovnávať s krajinami, v ktorých sú stovky a tisícky obetí. Základná chyba s ktorou zápasíme od začiatku nielen v politickej, ale tiež v mediálnej oblasti. Nasadenie Cirkvi je v týchto krajinách adekvátne danej situácii. No i u nás sa kňazi a zvlášť rehoľníci a rehoľníčky zapájajú do aktívnej pomoci. Ten najväčší nápor nás však všetkých ešte len čaká. A nebude v našich podmienkach paradoxne súvisieť s koronavírusom, ale s vedľajšími „produktmi“, ktoré so sebou prináša: strata zamestnania, ekonomické hľadisko a s nimi súvisiace vzťahové a psychické problémy jednotlivcov a rodín. Pri ich zvládnutí bude pomoc Cirkvi zvlášť očakávaná a vítaná. Na ňu by sme sa mali teraz predovšetkým sústrediť. 

Rovnako, ako je zrejmé, že koronavírus zmení náš postoj k nutnosti pracovaťprostredníctvom office“, nakoľko zistíme, že dosť práce sa dá vykonať aj z domu a tak môže pobyt doma posunúť aj naše vnímanie prečo chodiť na bohoslužby, keď prídu prostredníctvom televízie, rozhlasu…?

Spomenuli ste parížskeho arcibiskupa. Podľa neho “vládne rozhodnutia svedčia o tom, že tí, ktorí dnes rozhodujú, nedokážu pochopiť potreby veriacich ľudí. Považujú eucharistiu, za akýsi druh zábavy, zrovnateľný s kinom. Tí, ktorí nám vládnu, sú dobrí administrátori, ale niečo veľmi zásadné im chýba, nevyznajú sa v ľuďoch. Ich poznanie o človeku je nulové.” S tým sa dá len súhlasiť. Kostoly totiž dlhodobo nezahŕňajú “iba” duchovnú stránku človeka, ale i tú sociálnu a vo všeobecnosti aj tzv. psychohygienu, potrebnú pre ľudí v každom čase, nielen v krízovom období pandémie.

Profesor Krčméry povedal, že bude možno svoje rozhodnutie odísť z krízového štábu do penzie musieť oddialiť. Správa je o to desivejšia, že zo zahraničia pozná jej zhubné následky. Údajne maďarská letecká spoločnosť Wizzair chce obnoviť lety z Londýna do Budapešti a možno aj Viedne. Má cirkev nejaký dlhodobý plán, ako pomáhať ?

Mnohí hovoria o druhej vlne. Ak príde, do veľkej miery bude následkom súčasnej situácie, kedy nechodia deti a študenti do škôl. A keď do nich nastúpia v septembri, z rôznych prostredí a z rôznych domácich “karantén”, môže prísť doslova katastrofa. K tomu je treba vidieť “diskrimináciu” zdravých dôchodcov. Som presvedčený, že postupné, odborné uvoľňovanie je dôležité a je na mieste.

Príklad z jihlavskej nemocnice: Pre potenciálnych pacientov koronavírusu v nej bolo pripravených cez 100 lôžok. Chvalabohu, neboli obsadené. A teraz čo ? Ako dlho máme čakať, že začnú chodiť pacienti ? A čo s tými ďalšími, po úrazoch, mozgových príhodách, haváriách, amputáciách, ktorí potrebujú následnú starostlivosť – napr. rehabilitačnú ? Nehovorím o onkologických pacientoch. Treba začať premýšľať a adekvátne sa znovu začať starať o pacientov, ktorí potrebujú našu pomoc, než zostať čakať na tých s koronavírusom bez toho, aby sme akokoľvek tento problém chceli podceniť.

Karol Lovaš

Vyberám z kontextu: Postavenie cirkví v spoločnosti si  naša prezidentka podľa vlastných slov váži. „Vaším pôsobením pomáhate ľuďom zažiť skúsenosť s Bohom a poznávať ho. Je to nenahraditeľné poslanie,“ povedala prezidentka s tým, že náboženstvá a morálne sústavy vedú ľudí nielen k tomu, aby mali v úcte rodičov a milovali svoje deti, ale aby poskytovali pomoc aj iným a s vďakou ich prijímali. Rovnako vedú aj k univerzálnym hodnotám. Prezidentka je presvedčená, že starostlivosťou o dušu je aj starostlivosť o spoločné dobro. Ako ho chcete napĺňať ?

Žijeme zvláštnu dobu, v ktorej sme aj vďaka medicíne, dokázali predĺžiť ľudský život. No zatiaľ ho nevieme príliš naplniť. Sme tu síce o 15- 20 rokov dlhšie ako naši starí rodičia, no väčšinou už len špiníme pod seba, nevieme kto sme, kde sme a prečo sme. Nateraz nám život v predĺžení prináša viac bolesti, než úžitku. Dôvod ? Život, ktorý mu predchádza. Ktorý nevieme zvládať a žiť. Naplniť. Lebo sme sa naučili vytesňovať utrpenie, bolesť a smrť. Z nej sme si dokonca urobili akýsi apendix. Ale ona je prirodzenou súčasťou života. Rovnako ako utrpenie a bolesť. Čím neskôr to začneme chápať, tým viac a dlhšie budeme trpieť. Prestaňme odkladať veci až raz, potom, niekedy. Tam už – v živote v predĺžení, nič moc nestihneme.

Denne to vidím v nemocnici. Interné oddelenia sa stali akousi predizbou liečební dlhodobo chorých. Mali by sme sa naučiť žiť život naplno, aby sme raz žiadne “predĺženie” vlastne nepotrebovali. Pretože takto si koledujeme akurát tak o extrémnu reakciu na naše aktuálne „extrémne“ správanie. A tou bude skôr alebo neskôr aj v našich podmienkach eutanázia. Smrť by mala prestať byť strašiakom. Prestane, ak jej bude predchádzať naplnený život. A tu môže Cirkev ukázať svoje opodstatnenie a potrebnosť.

Váš osobný odkaz pre nás a zvlášť pre chorých, starých…

Neprestať byť nadšencami. Nadšencami pre život. To často pripomínam aj svojim študentom. Ak prestaneme byť nadšencami, zostaneme už len zatrpknutými mužmi a ženami. Našim ideálom by mala byť babička od Boženy Nemcovej, ktorá milovala život a ľudí v ňom. A oni mali radi ju. Ako vraví Ján Saudek, mali by sme byť plní slnka, zmierenia a odpustenia. Jedného dňa, keď budeme odchádzať sa nám to všetko môže hodiť. Na poslednej posteli človeka už netrápia ani peniaze, ani majetky. Jediné, čo rieši, sú vzťahy. Ľutuje, čo zlé urobil, no ešte viac to dobré, čo neurobil a mohol a mal urobiť. Bolo by fajn, aby sme na ňu nezostali sami.

KAROL LOVAŠ – pred vstupom do kláštora bol politickým reportérom a moderátorom Rádia Twist. Komentoval priebeh udalostí zatýkania bývalého slovenského premiéra Vladimíra Mečiara vo vile Elektra. Bol autorom relácie Sauna v Rádiu Twist. V roku 1996 získal cenu Literárneho fondu ako spoluautor relácie Žurnál. V roku 1999 bol spravodajcom vo vojnovej Juhoslávii. V roku 2009 absolvoval Teologickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe. Autor mnohých zaujímavých kníh.

Author: admin