Je dôležitá aj logistika v zdravotníctve ?

MUDr. PETER KLESKEŇ, CSc., MPH, emeritný h. docent

Vo svojich prednáškach ste sa vyjadrili viackrát, že zdravotníctvo by malo byť  ako „polovojenská“ organizácia. Ako to máme vnímať ? Skôr ste chceli povedať, že od plánovanej logistiky, závisí úspech akcie, napríklad aj takej, akou je pandémia ?

V druhej polovici otázky je podstatná časť odpovede. Logistika vzniká podľa “logiky”, tzn. ak je jasne alebo aspoň rámcovo definovaná štruktúra systému a predpokladané vplyvy. Tak môže vzniknúť taktika. Stratégia to sú zmeny resp. (mnou nemilované slovo) pojem reforma. V zdravotníctve platí rovnako ako v armáde: s poznaním nových technológií sa menili armády. Ich stratégie a taktiky. Stratégia reaguje na predstavy vojvodcov a politikov. Je to povedané na tvrdo, ale je to tak. Armády majú formulované pravidlá, predpisy a postupy. Rozkaz musí byť splnený, kalkulujú sa aj straty, ich náhrady a pod.

V organizácii zdravotníctva sú spravidla tiež viac menej presne formulované, oproti nim stojí zásada slobody vedeckého bádania zdravotníka a v posledných rokoch akcentovaný komplex ľudských práv pacienta. Pokiaľ ale prebiehajú neustále reformy, príkazy, nariadenia, rozhodnutia a usmernenia manažérov, dostávajú sa do „úzkych miest“ u odborníkov v jednotlivých medicínskych odboroch a často sú v „konflikte“ s predstavami pacientov laikov. U pandémií je tento stav expresívnejší.

Úspech pri epidémii alebo pandémii závisí od mnohých faktorov, hlavne od poznania ako noxa, vírus etc. existuje, pôsobí, ako sa zorganizuje „obrana“, aké zbrane – lieky a postupy budú k dispozícii, v akom množstve, ako sa dopravia na miesto použitia a pod. Podobnosť s armádou je naporúdzi.

Organizácia a riadenie zdravotníctva vyžaduje evolúciu, má svoje isté pravidlá a zvyky. Chaos v tom nemá čo robiť. Zdravotník a pacient sú v tomto prípade rukojemníkmi zle nastaveného systém. Ako vnímate tento aktuálny stav ?

Evolúcia verejného zdravotníctva chráni občana – pacienta od neuvážených a nedomyslených zásahov politikov a ekonomiky daného politického systém a od chaosu v ktorom zdravotníci “hľadajú” organizačné a ekonomické optimum pre: „Maximalizáciu úžitku odvodeného z dostupných zdrojov“, Cohen 1994. Dostupnosť zdrojov je determinantou, ktorú musia zohľadňovať aj „medicínski – klinickí vedátori“ v jednotlivej krajine.

Dostupnosti zdrojov sa nemusia plne podriadiť, ale musia ju brať na zreteľ. V tom je princíp zásadnej zmeny v myslení pre organizátorov a reformátorov zdravotníctva. Teória chaosu má síce svoje pravidlá, zdravotnícky systém má tiež svoje pravidlá. Pokiaľ sú dostatočne presne formulované chránia obidve strany a entity procesu. 

Sociálne lekárstvo, organizácia a riadenie zdravotníctva sa vníma ako prežitok. Predsa len, diagnostika jednotlivých procesov, lieky, liečba, sú dôležité atribúty. Ako sa k tomuto predmetu stavajú poslucháči medicíny a samotní lekári, zdravotníci ?

Prežitkom to nazvali porevoluční/poprevratoví študenti, ktorí nevedeli nič o zložitosti odboru zdravotníctvo a o stave medicínskeho poznania. Predmet sociálne lekárstvo sa v histórii nášho zdravotníctva nazýval podľa politického systému rôznymi pojmami. Sociálne aspekty zdravotníctva a problematika organizácie a riadenia, (manažmentu) tvoria len časť väzieb na sociálny systém štátu. Zdravotníctvo a jeho služby tvoria menšiu časť sociálneho systému. Navzájom sa dopĺňajú. Manažment obsahuje/zahŕňa znalosti z ekonómie a ekonomiky systému a jeho riadenia. Predmet a jeho výučba bola najskôr “presunutá” na začiatok štúdia a neúnosne skrátená.

Keby ho vtedy nazvali Propedeutika zdravotníctva s cieľom vytvoriť u študenta predstavu o čom je nesmierne zložitý systém, bolo by to akceptovateľné. Po skončení základného štúdia existuje už dlhé desaťročia systém kvalifikácií, atestácií, po novom špecializácií a nadstavbových subšpecializácií. Optimálny model postgraduálneho štúdia “sa hľadá” v celom svete, zohľadňuje špecifika, hlavne ekonomický stav krajiny, štátu. Ten, kto chce riadiť, musí mať aj kvalifikáciu z riadenia (MBA, MPH, MHA, etc.)

Znova sa vraciame k osvete. Asi v tomto odbore sa narobili veľké škody. Pacienti by predsa mali byť informovaní o základných chorobách, následkoch, čo je primárna a čo sekundárna medicína etc.

Nenazval by som to škodami. Hľadal sa a stále sa cizeluje optimálny model vzdelávania pacienta. Internet nám aktuálne „trochu“ skomplikoval celý systém. O diagnóze (o nej sa pacient dozvie od lekára) si nájde dostatok informácií z rôznych zdrojov, od Wikipédie počínajúc. Laik s jazykovými znalosťami sa dostane aj ku skutočným encyklopédiám, kde je viacej informácii o zložitosti poznania.

Čo vážne chýba, je problematika informácií o zložitosti diferenciálnej diagnostiky, tá sa “deje – tvorí v hlave“ lekára. Rôzne expertné systémy pomáhajú, ale neriešia problém bezo zbytku. Nie som zástancom ani nadšencom poradenstva expertov cez internet, bez osobného kontaktu s pacientom a s jeho podrobnou anamnézou. Stáva sa to predmetom obživy, žiaľ, najviac zarobia nelekári. O forenzných aspektoch a dopadoch na poskytovateľa nehovoriac.

Zhovárala sa: EVA SISKOVÁ

Author: admin