Chatár a  nosič LACO KULANGA – legenda Vysokých Tatier

Kde slová sú zbytočné…

Môjmu švagrovi a rodine s hlbokou úctou …

Drahý Lacko, nám Tvojim blízkym navždy zostanú pekné spomienky na stretnutia, na lyžovačky našich detí až po dnešok. Spi svoj pekný sen o horách, ktoré budú naďalej liečiť tie naše ubolené duše.

Vysokohorskí nosiči sú jedineční, ich práca bola ocenená. Nikde inde v celej Európe ich nemajú v takej miere, ako je to u nás. Nakoniec aj MK SR vysokohorské nosičstvo zapísalo do reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska.A taký bol aj skromný, Laco Kulanga, patriot Slovenska, ktorý 14.09.2020 opustil svoje Vysoké Tatry a odteraz sa na ne bude pozerať len zhora…

Miloval prírodu, miloval ťažkú prácu a adrenalín, ktorý ho posúval aj k rekordom.

Životný príbeh Laca Kulangu vysokohorského nosiča, chatára na Skalnatej chate sa odvíja od jeho mladých rokov. Atletika ho pohltila natoľko, že nevynechal žiadne preteky, neskôr začal chytať v bránke za hokejový klub Vítkovice. Horský nosič Laco Kulanga bol známy svojimi úžasnými rekordmi.

Nosičom: od roku 1968 do 14.9.2020
Chatár: prešiel Zbojníckou, Téryho, Zamkovského chatou, od roku 1995 bol chatárom na Skalnatej chate
Rekordy:
1998 – zo Skalnatej chaty (1 725 m n. m.) na stanicu Štart zniesol 211 kg – absolútny nosičský rekord
1976 – z Hrebienka na Téryho chatu (2 015 m n. m.) vyniesol 151 kg
1977 – z Hrebienka na Zbojnícku chatu (1 960 m n. m.) vyniesol 141 kg
1993 – z Hrebienka na Zamkovského chatu (1 475 m n. m.) vyniesol 207,5 kg

Prvú vynášku zvládol ako 19 ročný a vybral sa s ňou na Chatu kpt. Nálepku (dnes je to Zamkovského chata). Nemal problém naložiť si prvých 80 kg a vyniesť tovar na Téryho či Zbojnícku chatu pravidelne. Aj v súčasnosti sme ho mohli stretnúť na ním zrekonštruovanej Skalnatej chate s krošnou na chrbte. Deň 14.9.2020 bol jeho posledným…

Odišiel človek, ktorý celý život prežil v horách a Vysoké Tatry poznal z každej strany, v každom ročnom období po celých 71 rokov. Ako často hovoril:“ Nenosím kvôli tomu, aby som nosil veľké váhy. Robím to kvôli sebe.“ Toto zamyslenie vychádzalo z jeho spôsobu života. Pri oslave päťdesiatky si daroval knihu SKALNATÝ SEN. V nej píše o svojej životnej ceste, ktorá ho spojila s rodinou, synom Paľkom, horami a jeho vzťahom k noseniu. Mnohí filmári nakrútili s ním nejeden film, sám prešiel mnoho krajín sveta, mal otvorenú náruč, ľudskosť ako  aj ochotu pomáhať i zažiť veselé chvíle.  

“Mám pocit, že nie je nič krajšie, ako môcť každý deň sledovať veľké divadlo prírody. To sa nedá popísať. Také zážitky, ako vynáška na Téryho chatu, pričom v doline ma už zdravili kamzíky a svište, to zostane v človeku natrvalo,” povedal nosičský rekordér. Bez Laca to bude už iné.

Bude chýbať nielen nám, ale aj horám…Bude nám chýbať so svojou osobitosťou a ľudským rozmerom. Verme, že vždy, keď vstúpime do hôr, budeme spomínať jeho meno. Česť jeho pamiatke!

Eva Sisková

Author: admin